Ako i my odpúšťame...

Raz prišiel na spoveď k sv. Jánovi Boscovi mladý muž a povedal mu, že dobre pozná a rozumie, čo Cirkev učí:  "Viem, že treba odúšťať urážky a previnenia rôznym ľuďom, chápem, že nemožno nikomu želať zle, že sa nemožno hnevať. Nedokážem však pochopiť svojho otca, aboslútne mu nemôžem odpustiť, lebo môj otec je zviera a nie človek. Je to najpodlejšie indivíduum pod slnkom a ja mu nemôžem odpustiť!"

Don Bosco mu odpovedal: "Syn môj, chápem, že cítiš veľkú bolesť vzhľadom na svojho otca, ale teraz nemôžeš dostať rozhrešenie, až o rok. Počas tohto času sa budeš denne modliť Otčenáš, ale v trochu zmenenej podobe. Namiesto slov: ...a odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojím vinníkom...; budeš hovoriť: ..., neodpusť mi moje hriechy, lebo ani ja nechcem odpustiť hriechy svojmu otcovi..."

Po troch dňoch prišiel mladík k svätému kňazovi a povedal: "Otče, kto by dlhšie vydržal modliť sa takú strašnú modlitbu?! Ako sa môžem modliť, aby mi Boh neodpustil moje hriechy? takto sa nemôžem modliť. Všetko som pochopil, viem, že musím odpustiť, preto odpúšťam svojmu otcovi. Zo svojho srdca vyhladzujem všetky svoje bolesti, lebo chcem, aby aj mne Boh odpustil všetky moje hriechy."

Apoštol Božieho Milosrdenstva