Zázračný kríž z Limpias - Ježiš Kristus ožíva na kríži
Kríž, ktorý je 2,30 m vysoký nájdeme hneď nad hlavným oltárom. Po oboch stranách kríža, trochu pod ním, sú postavy Panny Márie a apoštola Jána v životnej veľkosti. Zázračný kríž je považovaný za dielo Pedra de Meny, ktorý zomrel v roku 1693.
Na kríži je vyobrazený Ježiš v smrteľnej agónii. Kríž je sám o sebe meditáciou o utprení Nášho Pána, ktorý Ho zobrazuje v posledných chvíľach Jeho utrpenia. Korpus, ktorý meria šesť stôp, je odetý bedrovou tkaninou, ktorá sa drží na mieste lanom. Nohy sú preložené jedna cez druhú a sú prepichnuté jedným klincom. Ukazovák a stredné prsty oboch prebodnutých rúk sú predĺžené, ako keby dávali požehnanie. Tvár Nášho Pána má zvláštnu krásu, pričom jej sklenené oči sa pozerajú smerom k Nebu, takže z väčšej časti sú viditeľné len bielka.
Prvý zázrak
Ježišove oči na kríži zázračne ožívajú
Prvý zaznamenaný zázrak tohto kríža sa odohral v roku 1914, päť rokov pred veľkolepými zázrakmi z roku 1919. Svedkom zázraku bol don Antonio Lopez, mních patriaci do rádu Paulinských otcov, ktorý spravoval kolégium v Limpias. Jeho autentická výpoveď o zázraku znie takto:
"Jedného dňa v auguste 1914 som vošiel do farského kostola v Limpias, na rozkaz môjho priateľa Gregoria Bringasa, aby som upevnil elektrické svetlo nad hlavným oltárom. Aby som mohol pracovať pohodlnejšie, položil som na oltár dva bedne a na ne som položil rebrík, ktorého konce sa opierali o stenu, ktorá slúži ako pozadie postavy Ukrižovaného."
"Potom, čo som dve hodiny pracoval, aby som si trochu oddýchol, začal som čistiť sochu Ukrižovaného tak, aby ju bolo jasnejšie vidieť. Moja hlava bola na úrovni s hlavou Krista. Vonku bol krásny deň, a slnko cez okno dopadalo priamo na oltár. Keď som sa dôkladne zadíval na kríž, s úžasom som si všimol že oči nášho Pána sa postupne zatvárajú a počas piatich minút som ich videl celkom zatvorené."
"Ohromený strachom z tej neočakávanej udalosti, som sotva veril tomu, čo som videl, a rýchlo som sa snažil zostúpiť z rebríka. Avšak moja zmätenosť bola taká veľká, že ma náhle opustili sily, stratila som rovnováhu, omdlel a spadol z rebríka na okraj samotného oltára."
"Potom, čo som sa trochu prebral, som sa z miesta kde som ležal presvedčil, že oči postavy na kríži boli stále zatvorené. Rýchlo som sa zodvihol a vyšiel som von, aby som vyrozprával čo sa stalo a tiež aby som sa dal vyšetriť, lebo celé moje telo ma po páde veľmi bolelo."
"Niekoľko minút po tom, čo som opustil kostol, som stretol sakristiána, ktorý práve zazvonil na Anjel Pána, bolo práve poludnie. Keď ma videl takého rozrušeného a zaprášeného, spýtal sa, čo sa mi stalo. Povedal som mu, čo sa stalo, avšak povedal, že nie je prekvapený, vraj už kedysi počul, že socha Krista zatvorila svoje oči pri jednej inej príležitosti, a že to pravdepodobne spôsobil nejaký vnútorný mechanizmus v soche Krista."
"Požiadal som ho, aby pozbieral nástroje a odložil rebrík a všetko upratal. Potom, keď som sa dostal do kolégia, rozpovedal som otcom celú túto udalosť. Taktiež som podstúpil vyšetrenie, ale na mojom tele neboli žiadne zlomeniny ani zranenia, iba zopár malých modrín. Uznajúc mnou spozorovaný pohyb očí sochy za spôsobený nejakým mechanizmom, som tomu, čo som videl nepripisoval väčší význam, ale i tak som sa pokúšal dozvedieť pri akej príležitosti, to bolo dávnejšie pozorované, avšak bez úspechu, lebo mi nikto nedokázal poskytnúť akékoľvek informácie."
"Odvtedy som znova často čistil kríž a taktiež som si ho podrobne preskúmal a som presvedčený, že na ňom nie je ani pružina, ani žiadny iný mechanizmus. Navyše boli oči tak pevne fixované, že aj tvrdým stlačením prstami nemohli byť prinútené pohybovať sa, ani nemohli byť otočené akýmkoľvek smerom, o čom som sa presvedčil veľakrát."
Otec Antonio Lopez napísal vyššie uvedené svedectvo o udalostiach na žiadosť svojich nadriadených a potom si túto vec nechal pre seba v tajnosti. Až 16. marca 1920, rok po mnohých zázrakoch z roku 1919, bolo jeho vyššie uvedené svedectvo zverejnené.
Mestečko Limpias zažívalo prázdnotu a ľudia sa o náboženský život a svoje nesmrteľné duše veľmi nestarali. Sviatosti neprijímali a nezúčastňovali sa veľmi bohoslužieb. Správca farnosti Tomáš Echevarria sa preto rozhodol, že do farnosti pozve misionárov. Obrátil sa na kláštor kapucínov v Montehano, blízko Santanderu. Kapucíni poskytli dvoch kňazov, otca Anselma de Jalona a otca Agatangela de San Miguela, obaja známi svojou apoštolskou horlivosťou.
V posledný deň misií, slúžil don Eduardo Miqueli sv. omšu a misionári sa venovali spovedaniu. Keď otec Agatangelo kázal, prišlo ku nemu malé dieťa, asi 12-ročné a povedalo mu, že socha Krista na kríži zavrela oči. Kňaz to považoval za výplod detskej fantázie a pokračoval v kázaní. Avšak po chvíľke prišli za ním aj ostatné deti a neskôr aj ostatní veriaci. Časť ľudí začala zrazu plakať, ostatní sa bili do pŕs, padali na kolená, modlili sa a prosili Boha o milosrdenstvo.
Oči Krista na kríži sa totiž otvárali a zatvárali, a nie len to, oči sa pohybovali, pozerajúc smerom po vnútri kostola. Neskôr deti a následne aj veriaci spozorovali, že socha sa potí. Misionár otec Jalon vystúpil po rebríku, aby danú vec preskúmal. Zistil, že krk sochy a tiež prsia pokrýva pot. Ostatným veriacim, dotknúc sa sochy ukrižovaného Krista, ukázal mokrú dlaň od potu.
Správa o všetkom, čo sa vtedy stalo kňaz Eduardo predložil biskupovi Santanderu 2 apríla roku 1919. Táto správa bola potom publikovaná na stránkach Boletin Eclesiastico Santanderskej diecézy.
Zázračné zjavenia z roku 1919 pokračujú
"Videl som pohyby perí, ako keby hovoril dve slabiky. Zavrel som oči a spýtal sa sám seba: "Čo povedal?" Odpoveď prišla hneď, pretože, v mojom najvnútornejšom ja som jasne počul výrazné a požehnané slová, "Miluj ma!"
Svedectvá
Prvým biskupom, ktorý bol obdarený milosťou vidieť tento zázrak bol don Manuel Ruiz Rodrigéz z Kuby, ktorý navštívil Limpias, keď sa vracal z Ríma. Po návrate domov všetko podrobne opísal v pastierskom liste, ktorý adresoval veriacim vo svojej diecéze, lebo mal túžbu porozprávať im o tomto zázračnom krucifixe. Napísal, že videl, ako socha zatvárala a otvárala ústa, hýbala hlavou zo strany na stranu a ako sa jej tvár zmenila a mala výraz umierajúceho. Potom znova uvidel, ako sa hýbu ústa. "Zatváral ich veľmi pomaly, ale otváral rýchlo...zatváranie úst bolo pomalé, až sa pery navzájom spojili.
Otec Celestino Maria de Pozuelo, kapucínsky mních, ktorý navštívil Limpias 29. júla 1919 napísal podrobnú správu, ktorá obsahovala toto vyhlásenie: "... Tvár Krista predstavovala veľmi živý výraz bolesti: telo bolo modrastej farby, akoby sa mu dostalo krutých úderov a kúpalo sa v pote... "
Vo svojom vyhlásení, otec Valentin Incio z Gijonu hovorí, že navštívil Limpias 4. augusta 1919 a pripojil sa k skupine pútnikov, ktorí boli svedkami zázraku. Bolo tam asi 30 až 40 ľudí, dvaja ďalší kňazi, 10 námorníkov a žena, ktorá veľmi plakala. Otec Incio napísal:
"Najprv sa zdalo, že náš Pán na kríži akoby žil; Jeho hlava si zachovala svoju zvyčajnú pozíciu a výraz v tvári bol stále ten istý, ale Jeho oči boli plné života a rozhliadali sa rozličnými smermi ... Potom upriamil svoj pohľad na skupinu námorníkov, ktorí stáli v prostriedku. Dlho sa na nich pozeral, neskôr však pozrel doľava na sakristiu s pozoruhodne prísnym pohľadom, ktorý si nejakú dobu ponechal. Potom prišiel najpôsobivejší moment zo všetkých. Ježiš sa pozrel na nás všetkých, ale tak jemne a láskavo, tak veľavravne, tak láskyplne a božsky, že sme padli na kolená, plakali a adorovali Krista. Potom náš Pán ešte dlho pohyboval viečkami a očami, ktoré sa leskli, akoby boli plné sĺz; potom jemne pohol svojimi perami, akoby niečo hovoril alebo sa modlil. Zároveň vyššie spomínaná dáma, ktorá bola vedľa mňa, videla, že sa Ježiš snaží pohybovať rukami aby si ich odtrhol od kríža. "
Koadjutor z kostola sv. Mikuláša vo Valencii, otec Paulino Girbes, vo svojom vyhlásení z 15. septembra 1919 uvádza, že bol v spoločnosti dvoch biskupov a 18 kňazov, keď kľačali pred krížom:
"... Všetci sme videli, že tvár Krista je smutnejšia, bledšia a zmodrala až zosivela. Aj ústa boli širšie otvorené ako obvykle. Oči jemne pozerali na biskupov a potom smerom k sakristii. Zároveň tvár Krista nabrala výraz, aký má človek, ktorý zápasí so smrťou. Pri tomto pohľade som nemohol zadržať slzy a prestať plakať, ostatní boli na tom rovnako..."
Otec Joseph Einsenlohr napísal svoje svedectvo 18. júna 1921. Potom, čo odslúžil v kostole svätú omšu pod samotným krížom na oltári, ostal sedieť v kostole, aby sa zúčastnil omše, ktorú slúžil iný kňaz.
Napísal:
"Po tom, čo Kristus na kríži určitú dobu pohyboval hlavou a očami, začal hýbať tiež ramenami zvíjať sa a ohýbať, ako to robí človek, keď je pribitý na kríž. Celá vrchná časť tela sa hýbala, len nohy zostali nepohnuté. Nakoniec sa celé telo akoby uvoľnilo, ako keby bolo vyčerpané, a kleslo na kríži nižšie. Potom sa znova narovnalo do svojej prirodzenej polohy s hlavou a očami otočenými smerom k nebu. Celá táto scéna stieracieho Spasiteľa trvala od začiatku svätej omše až po rozdávanie sv. prijímania."
Kapucínsky mních Antonio Maria de Torrelavega navštívil Limpias 11. septembra 1919, videl prúdiacu krv z ľavého kútika úst nášho Pána. Nasledujúci deň: ".... som pozoroval stále častejšie pohyby očí, a znova som videl krv, ktorá stekala z Pánových úst... Niekoľkokrát sa na mňa pozrel. Asi okolo druhej hodiny poobede, keď som kľačal v jednej zo stredných lavíc som videl tvár Krista, ako sa na mňa znova pozerá, a to ma tak zasiahlo, že som sa musel pevne držať lavice, pretože ma pri tom pohľade začali opúšťať sily... farba Kristovej tváre zmenila farbu a bola modrastou a smutnou. Mnoho ďalších osôb, ktoré kľačali okolo mňa, to tiež pozorovalo ... Teraz potvrdzujem; Niet pochýb o tom, že Kristus hýbe očami. Počas mojej návštevy som videl pohyb očí asi päťdesiatkrát ..."
Otec Manuel Cubi, napísal svoje svedectvo 24. decembra 1919. V spoločnosti veľkej skupiny ľudí videl Krista v smrteľnej agónii "... mal som dojem, že sa náš Pán sa snažil uvoľniť z kríža násilnými kŕčovitými pohybmi, zdvihol tiež hlavu, otočil oči a zavrel ústa. A potom som videl jeho jazyk a zuby ... Takmer pol hodiny nám ukázal, koľko sme ho stáli, a čo pre nás vytrpel počas jeho opustenosti a smädu na kríži."
Existuje aj mnoho vyhlásení lekárov, ktorí boli spočiatku veľmi skeptickí a hľadali vedecký dôvod na vyvrátenie tejto "hystérie".
Správa, ktorú vypracoval doktor Penamaria, bola publikovaná v novinách "La Montana" v máji 1920. Lekár opísal, čo videl "...po tom, čo som bol svedkom pohybu Kristových očí a úst som v kostole zmenil svoje miesto, aby som si ten jav overil. Neskôr som sa modlil za výraznejší dôkaz, a niečo viac výnimočného "... aby som nemal žiadne ďalšie pochybnosti.
"Táto prosba sa zrejme nášmu Pánovi páčila ... O chvíľu neskôr sa jeho ústa prudko vykrivili doľava, jeho sklovité, bolesťou naplnené oči sa pozerali do neba s veľmi smutným výrazom.
Zdalo sa, že pery olovenej farby sa chveli; svaly na krku a prsiach sa napäli, svedčiac o tom, že sa Mu veľmi ťažko dýcha. Tieto naozaj Hippokratovské rysy boli príznakom, že sa nezvratne blíži smrť. Jeho ramená sa akoby skúšali odtrhnúť od kríža, kŕčovite sa pohybujúc dozadu a dopredu a bolo výrazne vidieť, že klince ktorými boli priklincované Jeho chodidlá a dlane Mu pri každom pohybe tela spôsobovali veľkú bolesť. Potom nasledoval nádych... neskôr ďalší... tretí... Neviem koľko... po každom raze s tým istým bolestným napätím; neskôr, desivý smrteľný kŕč, ako má niekto, kto sa dusí a bojuje o vzduch, široko rozvárajúc ústa aj nos. Vtedy dochádza k vytečeniu krvi, vody a peny, ktoré stekajú na spodnú peru a ktoré Spasiteľ zbiera zmodralým trasúcim sa jazykom, pomaly a opatrne ním pohybujúc dva, alebo tri razy po perách; potom krátka chvíľa bez pohybu, ešte jeden namáhavý dych... nos sa zdá byť ostrý, pery sa rytmicky sťahujú a hneď roztvárajú, zviditeľňujú sa zmodralé lícne kosti, prsia sa napínajú a prudko sťahujú, následne Jeho hlava bezvládne klesá, tak, že je výrazne vidieť záhlavie. Vtedy... umiera!... snažil som sa tu v krátkosti opísať, čo som pozoroval viac ako dve hodiny..."
Dr. D. Eduardo Perez nám poskytuje lekársku správu o tom, čo videl 6. októbra 1919:
"Keď som sa modlil pred Kristovým krížom, Ježiš sa na mňa láskyplne pozeral skoro minútu ... potom Kristus zdvihol hlavu, ktorá potom zostala v pokojnom postoji. Svaly krku sa uvoľnili ... oči boli vtedy široko otvorené a otočili sa nahor ... nasledoval prudký nádych spolu s napnutím svalov krku, hrudnej a kľúčnej kosti, pŕs a prsných svalov, ktoré napomáhajú dýchaniu. Značne sa rozšírili medzireberné priestory, a to tak, ako to je v prípade posledných kŕčov, niekoho smrteľne zraneného. Zdalo sa, že je na prahu smrti. Potom zaujal svoju typickú postavu, s akou ho zhotovil umelec... Musím dodať, že počas celého popoludnia som videl, že farba postavy mala červenkastú farbu. Nasledujúci deň to bola žltkastá alebo olovená farba, ako u umierajúcej osoby ... "
Doktor Maximiliano Orts prišiel pod krucifix so svojou ženou a skupinou pútnikov.
"Aby som uspokojil svoju zvedavosť, zatúžil som vykonať anatomické štúdie krku. Keď som pozoroval svaly hrudnej a kľúčnej kosti a pŕs, udivený som spozoroval červenú kvapku za pravým uchom, ktorá stekala smerom dole, celkom ako pramienok krvi po prisatí pijavice, v rámci lekárkej liečby v prsnej oblasti; ten pramienok krvi sa predlžoval, až sa dotkol prameňa vlasov, ktorý tam umiestnil tvorca sochy a tam sa stratil... Dal som si prestávku, aby som si všetko premyslel a potom som znova pozdvihol zrak v nádeji, že ten úkaz sa stratil, ale presvedčil som sa, že skutočnosť je iná. Krv sa leskla a stekala v čerstvom prameni; porovnal som ju s krvou vytekajúcou z rany na ľavej dlani (namaľovanou) a potom s tou, ktorá stekala na pravej strane pŕs (takisto namaľovanou). Toto porovnanie mi potvrdilo, že táto krv je čierna a namaľovaná, zatiaľ čo tamtá je červená a pohybuje sa... Aby som si zaujal pozornosť niečím iným, prestal som pozerať na krk a presunul som zrak na spánky, kde som uzrel šedivé vlasy bohato zrosené potom. Za nejakú chvíľu okolo týchto vlasov sa zjavil tmavý tieň, sťa kruh široký asi tak jeden palec (pozn. cca 2, 54 cm) zakrývajúci celú šírku čela a meniaci sa do temno-sinavej farby; potom akoby vybledol, stal sa červený a premenil sa na červenú krv, ktorá začala stekať smerom dole a podobne, ako to bolo v prípade krku, vsiakla do vlasov, ktoré potom naďalej zostali sivé a lesklé."
Túžiac preskúmať tento úkaz, premiestnil sa tento lekár do bočnej kaplnky a tam z menšej vzdialenosti sa prizeral anatómii sochy a stekaniu krvi. Napísal o tom:
"Ale túto záhadu sa mi nepodarilo rozriešiť; tento fenomén sa opakoval rovnako ako na krku, tak i na spánkoch a to vždy, keď som na to pozeral a to zakaždým tak identicky, až som sa nechal presvedčiť a mimovoľne a úprimne som zvolal: »Niet žiadnych pochybností; to je krv!«"
Lekár zakončil svoje svedectvo tvrdením: "Som kresťan a prisahám, že celá vyššie uvedená správa presne zodpovedá pravde a že dôkladné bádania, ktorým som podriadil svoje pozorovania ma utvrdily v pevnom a nevyvrátiteľnom presvedčení o ich vierohodnosti." Podpísané 28. júla roku 1919 Maximiliánom Ortsaom, municipálnym lekárom v Pravii od roku 1878, adept lekárskych vied.
Taktiež je tu svedectvo od neveriaceho študenta medicíny menom D. Heriberto de la Villa. Jeho svedectvo bolo publikované v novinách "Del Pueblo Astur" 8. júla 1919. Najprv dôrazne vyhlasuje, že: "...autosugesciu nepripúšťa, pretože neveril na zázraky."
Neskôr po naliehaní priateľa šiel do kostola a videl pohyb očí a úst. Pochyboval, a tak zmenil svoju pozíciu v kostole, aby lepšie videl kríž. Píše:
"pozeral sa na mňa s hrozným výrazom plným hnevu, ktorý ma rozochvial, a musel som skloniť hlavu... Znova sa pozriem a vidím, ako sa pozerá doprava, skláňa hlavu a obracia ju tak, aby som videl tŕňovú korunu zozadu ... Znova sa na mňa pozrel tým istým hnevlivým výrazom, ktorý na mňa urobil taký dojem, že som musel opustiť kostol."
Neskôr, v ten deň sa vrátil do kostola a videl:
"...hruď a tvár sa pomaly stávali temno namodralé, oči sa pohybovali do ľavej a pravej strany, a smerom nahor a dolu, ústa sa zasa trocha otvárali, akoby mal ťažkosti s dýchaním. Pozeral som sa na to viac ako 15, možno 20 minút... Tiež som spozoroval, že nad ľavým obočím sa otvorila rana, z ktorej pramienok krvi stiekol na obočie, a zastavil sa na viečku. Potom som uzrel ďalší pramienok krvi vytekjúci spod tŕňovej koruny a zalievajúci tvár. Dokonale som ho mohol odlíšiť, pretože bol veľmi červený a vynikal na temno namodralej tvári. Neskôr som spozoroval krv, ktorá vytekala spod tŕňovej koruny a stekala na rameno, ale táto sa nedotkla tvári. Naširoko otvoril ústa, bolo v nich niečo biele, akoby pena. V tej istej chvíli vyšiel nejaký dominikán na kazateľnicu a Kristus sa na neho pozorne pozeral asi tak 5 až 6 minút... Vtedy, keď tento kazateľ vyslovoval slová: »A teraz, Kriste, udeľ nám Tvoje požehnanie«, Kristus otvoril oči aj ústa, usmievajúc sa a pokýval hlavou, akoby nás naozaj požehnal. Vtedy niekto, kto stál vedľa mňa sa ma opýtal, či by som sa odvážil pod prísahou potvrdiť to, čo vidím; On opäť otvoril ústa, z ktorých vytieklo veľké množstvo peny a krvi, výrazne stekajúce z kútikov úst... Vtedy som uveril, že mojou povinnosťou je svedčiť pod prísahou, o tom, čo som videl a to som aj v sakristii kostola urobil."
Oficiálne stanovisko katolíckej cirkvi k zázračným udalostiam v Limpias
Biskup Sanchez de Castro, biskup diecézy Santander, do ktorej Limpias patrí, požiadal o kánonický proces 18. júla 1920, v ktorom bol Rím informovaný o zázračných uzdraveniach a zjaveniach. O rok a jeden deň neskôr bola všetkým veriacim, ktorí navštevujú svätý kríž, udelená výsada získať plnomocné odpustky.